Člen Špeciálnych olympiád Slovensko Antón Horváth v nominácii na Krištáľové krídlo.
Špeciálne olympiády poslali nomináciu na oboch trénerov Antona Horvátha a Ivana Tökölyho z Reedukačného centra Mlynky, Biele Vody. Odborná porota vybrala z viac ako 20 nominácií aj tú SPECIAL. „Dôležitá je téma, ktorú potrebuje široká verejnosť spoznať“ povedal Michal Teplica, predseda poroty Filantropia a CEO News and Media Holding a.s. Taktiež podľa pravidiel v kategórii Filantropia môže byť nominovaná len jedna osoba a tou sa stal vzhľadom na svoju aktivitu Antón Horváth. OBROVSKÁ GRATULÁCIA.
Odporúčame prečítať si nomináciu. Dozviete sa o svete na pokraji okraja spoločnosti.
Resocializácia za bránou
Milá porota,
predkladám Vám do pozornosti príbeh , ktorý sa odohráva na pokraji pokraja spoločnosti. V údolí v malej dedinke Biele Vody na jej konci v trojposchodovej budove postavenej za socializmu, za zamrežovanými oknami a dverami. Na linelovej dlážke, na preležaným matracoch, na drevených úzkych laviciach, na starých zašívaných gaučoch, v jedálni s gumeným obrusom, na drevených očíslovaných stoličkách, na sociálnom zariadení pre dvadsiatich, na dlhej chodbe s pôvodnými bielymi stenami na ktorých visia fotky absolventov.
Videli ste už vychodené linoleum do betónu? Tak po ňom každý deň a aj cez víkendy kráčajú okrem personálu aj vysmiaty Anton (Tony) Horváth a Ivan Tököly.
Pracujú ľudovo povedané v polepšovni, „pasťáku“, alebo v „detskej base“. Ich žiakmi, klientami, chovancami či dá sa napísať i „synmi“ sú chlapci – deti vo veku 10 až 15 rokov. Chlapci „sedia“, „žijú tu“ na základe rozhodnutia prokurátora, ktorý ich tu rozsudkom súdu umiestnil. Štát vie čo spravili, aj oni vedia prečo sú tam vyčlenení z bežnej spoločnosti, ale netušia, že za to nemôžu. Že poväčšine nasledovali iba vzor rodiča, že rodič ich sám na kriminalitu navádzal. U týchto chlapcov zlyhala rodičovská starostlivosť a zlyhal systém. Ako deťom im bol denne podávaný fet – tolulén v papierových sáčkoch, neskôr nabádanie na záškoláctvo a v čase keď mali sedieť škole museli kradnúť v obchodoch. Keď sa nezadarilo prepadli človeka na ulici za cigarety pre otca, pre pár drobných aby domov doniesli jedlo pre mladších súrodencov, lebo rodičia pridelené peniaze prepili. Umiestnením do Reedukačného centra pre chlapcov zastal svet, ten zostal za zamrežovanými oknami.
Vďaka Antonovi a Ivanovi je ich život znesiteľnejší. Antonovo a Ivanovo zamestnanie vychovávateľa a učiteľa sa mení v súvislosti so situáciou na rolu policajta, bachara, psychológa, psychiatra, zdravotníka a aj otca. Policajtmi sa stávajú keď denno-denne riešia potyčky medzi chlapcami, ktorí v tomto veku by mohli riešiť svoje prvé lásky. Bacharmi, vtedy keď na vychádzke za bránu zariadenia, musia chlapcov strážiť aby neušli, nenaskočili do otvorených dverí autobusu, či nerozbehli sa cez cestu do lesa. Psychológmi sa stávajú keď aj na chlapcov príde smútok za domovom, za súrodencami, kamarátmi, mamou či otcom, tetou či babkou v jednom. Rola psychiatra a zdravotníka je neoddeliteľná keď nastane záchvat z absťáku z abstinencie drôg. Vo väzniciach pre dospelých väzni dostávajú lieky na lepšie zvládnutie abstinenčných príznakov, tu nie, sú to deti. Otcami vtedy keď je potrebné vysvetliť, že to čo trčí zo steny je vodovod z ktorého reálne tečie voda, a že to čo je na zemi je WC kde sa ruky neumývajú. Anton s Ivanom sú tam pre nich vždy keď je potrebná pomoc, rada, povzbudenie, láska, porozumenie, či objatie…. to všetko za plat vychovávateľa či učiteľa. Avšak v reedukačnom centre nie ste len učiteľ či vychovávateľ ste špeciálny pedagóg, pretože chlapci majú vzhľadom na svoj zanedbaný vývoj mentálne postihnutie IQ menšie ako 70. O to je každá „pracovná“ rola Tonyho a Ivana zložitejšia.
Oni pochopili, že najviac čo títo chlapci potrebujú je pochvala. Keď nie teraz a tu, tak už nikde a nikto. Anton a Ivan pochopili, že šport je cesta k pochvale, k pochopeniu, že za prácu/tréning príde odmena, tou odmenou je cesta za brány zariadenia. Odmena pre chlapcov v zariadení je účasť na pretekoch v inom meste, inom kraji a možno v inom štáte. Cestuje len ten, kto poslúcha, poctivo trénuje a neklame. Anton a Ivan trénujú s chlapcami aj vo svojom voľnom čase. Tento rok sa chlapci vďaka nim dostali na súťaže Špeciálnych olympiád v stolnom tenise. Nemali stoly na stolný tenis, nemali rakety? Anton a Ivan našli spôsob ako mať v zariadení aj profesionálne stoly na ping-pong. V cyklistike. Anton a Ivan zobrali bicykle svojich detí, členov rodiny aby chalani mohli trénovať a mali na čom súťažiť. V atletike nastavili tréningový program aby sa chlapci zúčastnili aj iných atletických disciplínach ako len v behu. Zobrali na seba zodpovednosť a rozhodli sa prihlásiť na súťaže aj v zime. Tento rok sa dvaja chlapci so zariadenia vďaka „nadčasom“ Antona a Ivana kvalifikovali na Svetové hry Špeciálnych olympiád v bežeckom lyžovaní do ruskej Kazane. Na čom súťažili v kvalifikácii? Na bežkách z roku 1980 a Anton a Ivan? Zabezpečili pre chlapcov bežky z „tejto doby“, vo vlastnom čase pre „nevlastné deti“.
S každou cestou za bránu zariadenia hrozí útek a Antonovi a Ivanovi hrozba stíhania, pretože oni sú ich ústavným dozorom. Oni ale veria, že resocializácia je možná iba za bránami zariadenia a šport je cesta.
Navštívte Reedukačné centrum Mlynky, miesto za okrajom spoločnosti.
