Posted on by admin

Svet vnímame inak, túžbu víťaziť máme rovnakú

Šport je tá najkrajšia a najľahšia cesta inklúzie, hovorí s takým nadšením, že o tom nezapochybujete. Eva Gažová je národná riaditeľka Špeciálnych olympiád Slovensko pre športovcov s intelektuálnym znevýhodnením.

    FOTO BORIS NÉMETH
Vy a Špeciálne olympiády. Ako sa to začalo?

    V roku 1994 som nastúpila na fakultu telesnej výchovy a športu, kde sa študoval aj odbor trénerstvo zdravotne postihnutých. Hneď som si hľadala aj zmysluplné aktivity mimo školy. S kratšími i dlhšími prestávkami som so Špeciálnymi olympiádami dobrovoľníčila až do roku 2017, keď som sa stala národnou riaditeľkou a podchytili sme organizáciu Špeciálne olympiády profesionálne. V tom istom roku sme získali štatút národnej športovej organizácie, čím sme sa dostali na úroveň Slovenského olympijského a športového výboru, paralympijského výboru a deaflympijského výboru. Slovensko má štyri národné športové organizácie a my sme sa stali jednou z nich, čo je obrovský domáci úspech. Odvtedy píšeme novodobú históriu Špeciálnych olympiád Slovensko. Sme profesionálny aparát, ktorý sa skladá zo štyroch žien, začali sme stavať toto občianske združenie na nohy a zviditeľňovať ho, aby deti alebo športovci s intelektuálnym znevýhodnením mali v športe také isté práva ako všetci ostatní. Keď sme začínali, ponúkali Špeciálne olympiády iba osem športov, dnes ich ponúkame 23, spolu letných aj zimných. Máme 1 300 členov vo viac ako 90 partnerských organizáciách, ako sú občianske združenia, školy, zariadenia, a tiež stovky individuálnych členov po celom Slovensku. Na valnom zhromaždení 2025 sme prezentovali úžasné číslo, až 2 400 osôb sa minulý rok zapojilo do našich športových a edukačných podujatí. Ročne organizujeme niekoľko majstrovstiev Slovenska. V plávaní, v atletike, vo florbale, v cyklistike, zjazdovom lyžovaní, jazdectve, krasokorčuľovaní a tak ďalej, vo všetkých tých športoch, kde nám to slovenské možnosti dovoľujú zorganizovať.
Čo všetko si môžeme pod fungovaním Špeciálnych olympiád predstaviť?

    Našou prácou je zabezpečiť národné a pohárové športové súťaže, slovenskú reprezentáciu na úrovni. Aj športovci s intelektovým znevýhodnením majú svoje olympijské hry. U nás sa volajú Svetové hry Špeciálnych olympiád a tiež sa konajú každé dva roky v letnej a zimnej edícii. Začiatkom roku 2025 sa konali Zimné Svetové hry Špeciálnych olympiád v Turíne, dva roky predtým boli v nemeckom Berlíne, pred covidom v Abú Zabí. Úlohou Špeciálnych olympiád je aj vyhľadávať talenty, postarať sa o ne, zabezpečiť im športovú prípravu na reprezentáciu krajiny. Potrebujeme sa venovať aj výchove a príprave mladých, a tak zakladáme spolu s kolegyňami a aktívnymi rodičmi občianske združenia po Slovensku. Hľadáme aktívnych ľudí v regiónoch.
Kto sa vám môže prihlásiť ako takýto aktívny človek a čo bude robiť?

    Kto má záujem, prevažne je to rodič dieťaťa s intelektuálnym znevýhodnením a my mu pomáhame zakladať občianske združenia. Dodáme športové pomôcky, vieme pomôcť finančne naštartovať nové o. z., vyškoliť trénerov v športoch, ktoré si vyberú, a potom už je to na nich – tréningy, športová rutina. Tieto občianske združenia, školy, zariadenia sú také naše pomyselné športové zväzy. Pôvodne sme chceli šíriť inklúziu v športe inou cestou. Ja som celý život v športe, moje kolegyne ešte viac. Vieme, ako fungujú športové kluby, čo všetko vám život v klube dá športovo, charakterovo a ľudsky. Tak sme si na začiatku mysleli, že požiadame športové zväzy, športové kluby, aby otvorili dvere aj pre deti na spektre, aj pre deti s mozgovou obrnou, aj pre deti s Downovým syndrómom a inými diagnózami.
A športové kluby to nechceli urobiť?

    Napriek mnohým rozhovorom s klubmi a trénermi to bolo ako dlhodobý projekt neúspešné. Je to o strachu z neznámeho, z niečoho, čo im nikto nikdy neukázal. Jediná cesta je vzdelávať, šíriť povedomie a hlavne úspechy našich športovcov. Lebo keď sa tréner, klub, učiteľ aj v bežnej škole bojí integrovať žiaka s inakosťou, tak jedným z kľúčových dôvodov je, že Slovensko, Česko a Maďarsko sú jediné krajiny v Európe, možno aj na svete, ktoré vzdelávajú mainstreamovú pedagogiku zvlášť a učiteľov pre špeciálnu pedagogiku zvlášť.
To je chyba? Prečo?

    Ak sa nevrátime na začiatok edukácie učiteľov, ak nebude mať učiteľ v bežnej škole povedomie o špeciálnej pedagogike, ak nespojíme oba pedagogické smery, nemôžeme očakávať od mainstreamového učiteľa, aby si s nadšením zobral do triedy žiaka, ktorý je „iný“. Učiteľ musí mať v dnešnej dobe znalosti z oboch svetov. A to isté platí aj v športe. Na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a na Fakulte telesnej výchovy, športu a zdravia UMB v Banskej Bystrici sa učí predmet telesná výchova pre špeciálne školy jeden semester, aj to nepovinne. Ako sa učí telesná výchova na špeciálnych školách, nikoho z kompetentných nezaujíma. Metodika telesnej výchovy pre špeciálne školy bola naposledy vydaná na Slovensku v 70. rokoch. Ak chceme hovoriť o inkluzívnej krajine a inkluzívnom vzdelávaní, musíme vzdelávať inkluzívne tých, ktorí budú vzdelávať deti so znevýhodnením.

FOTO BORIS NÉMETH
    Ako to robíte vy?

    My sme inkluzívne myslenie preniesli do športu. Vďaka spolupráci s uvedenými fakultami sme začali vzdelávať o športe a telesnej výchove budúcich trénerov a na Pedagogickej fakulte UK aj budúcich učiteľov špeciálnej pedagogiky. Lebo rastie počet detí, ktoré potrebujú asistenciu, a vďaka nám bude tréner, učiteľ, končiaci bakalár, magister, mať povedomie napríklad aj o tom, kto je to osoba na spektre autizmu, ako pristupovať k dieťaťu s narušenou komunikačnou schopnosťou, ako učiť šport mladého človeka s Downovým syndrómom, aké špecifiká má ADHD a najmä, ako sprístupniť šport naozaj všetkým deťom. Študentom vravíme, že je vysoká pravdepodobnosť, že sa vo svojej kariére stretnú s rodičom, ktorý príde do posilňovne alebo do športového klubu so žiadosťou, aby jeho dieťa mohlo tiež športovať a byť súčasťou kolektívu rovesníkov. Preto, aby odpoveďou trénera bol súhlas, už tri roky učíme nových trénerov, ako trénovať a pracovať s deťmi s inakosťou v rámci povinne voliteľného predmetu.
Je o to medzi študentmi záujem?

Tento semester sa prihlásilo 17 študentov, minulý rok 15, aj ak len traja-štyria z nich budú tí, ktorí povedia áno, zoberiem vaše dieťa do klubu, keď za nimi príde rodič, tak to malo zmysel. Študenti vedia, že v prípade potreby sa môžu obrátiť na Špeciálne olympiády, a my im vieme poradiť, pomôcť aj finančne ich podporiť. Ale najskôr musíme chcieť my, ktorí tie vedomosti o inklúzii v športe máme, odovzdávať ich ďalej mladým ľuďom. Lebo čím viac budeme rozprávať a vzdelávať, a to nielen o športe, ale aj o prístupe, o zážitkoch, o emocionálnej spätnej väzbe, o príležitostiach, tým viac otvárame obzor pre celú spoločnosť. Vzdelávanie nie je našou hlavnou činnosťou, ale považujeme to za nevyhnutné.
    Je pozitívne, že fakulty do toho išli…

    Otvorili nám tie pomyselné dvere a my sme vošli. Naša organizácia zažíva podobné nepekné príbehy ako rodič dieťaťa so znevýhodnením. Zaklopete na dvere, ktoré potrebujete otvoriť, niektoré sa otvoria, niektoré sa zavrú. A my musíme vkročiť do každých otvorených dverí. Chceli sme vzdelávať, až potom sme riešili, či vôbec máme na to čas. Vznikla potreba a chceli sme ju zrealizovať. Neriešili sme to koncepčne, lebo ani životy detí s intelektuálnym znevýhodnením sa nedajú riešiť koncepčne. Nikdy neviete, kde vás prijmú, kde nie. Aj my prežívame tvrdé odmietnutia, falošné úsmevy a prázdne sľuby. Ale príde čas súťaže, stretnutia so športovcami, kde sa nabijeme energiou, dostaneme nefalšované úsmevy, objatia a zážitky. Toto je pre nás alfa a omega. A preto vzdelávame budúce generácie, aby sme to mali všetci v budúcnosti v tej inklúzii ľahšie.
Vychádzate aj z vašej skúsenosti s inkluzívnym školstvom v Spojených štátoch amerických?

V Amerike som zažila pod jednou strechou neurotypické deti, deti nadané, deti so špeciálnymi potrebami. Doobeda sa učia zvlášť, ale výtvarnú, hudobnú, telesnú výchovu, športové a záujmové krúžky po škole majú spolu. Majú spoločnú jedáleň, spoločného riaditeľa, spoločných učiteľov, spoločné zážitky. Štyri mesiace som pracovala v chránenom bývaní, vozila som deti do školy, videla som, ako to tam funguje, a to sa písal rok 1996. Vtedy som pochopila, že inklúzia na Slovensku nie je. Myslíme si, že áno, keď umiestnime špeciálne deti do bežnej triedy, ale ony tam nedostávajú potrebnú špeciálnu starostlivosť. My sa musíme vrátiť na začiatok procesu vzdelávania a začať vzdelávať moderne.
    Kto nemá také dieťa niekde v blízkosti alebo s ním nepracoval, nevie, aké je to náročné, vyplniť mu čas.

    Každý rodič chce, aby jeho dieťa voľný čas trávilo plnohodnotne. Aj tieto deti potrebujú oddych, aktívny oddych a zábavu. A šport je tá najkrajšia a najlepšia terapia, lebo buduje identitu dieťaťa. Pozitívnu identitu. Dieťa do 12 rokov sa kreuje v kolektíve, ale kolektívov pre deti s intelektuálnym znevýhodnením je málo. Empiricky máme dokázané, že šport je tým najlepším prostriedkom na vyplnenie voľného času aj pre deti s intelektuálnym znevýhodnením. Terapia trvá od – do. Za terapiu sa platí v porovnaní s členským u nás v Špeciálnych olympiádach neporovnateľne viac. Ale v športe viac tlieskame, rozdávame viac medailí, ponúkame viac zábavy, viac priateľstiev, viac emócií, viac sebavedomia a šport dáva pocit hrdosti rodičom, že aj oni sa môžu pochváliť svojím dieťaťom. Okrem terapie by malo mať dieťa vyvážený zmysluplný čas, ktorý môže stráviť športovaním. Dostávame od rodičov napríklad takéto emaily: … mám syna na spektre, vie behať, vie plávať, ale nevie to ani toto… Všetko to rodič popíše, čo vie, čo nevie, čo je pre dieťa náročné, čo nie atď… a v celom liste nenájdete meno, krstné meno dieťaťa sa nedočítate. Rodič zabudne napísať meno dieťaťa, lebo ho vníma tak, ako ho spoločnosť onálepkovala – dieťa so znevýhodnením. Veľakrát spoločnosť vidí v dieťati len diagnózu a to sa prenáša na rodiča. My rodičom hovoríme: „Vaše dieťa má meno a my mu dáme identitu.“ Toto je Robo, zjazdový lyžiar a cyklista, toto je Laura, atlétka a krasokorčuliarka, a až potom hovoríme o diagnóze. Šport a športový kolektív dáva dieťaťu ešte oveľa viac. Môže pokračovať v kariére športovca, zlepšovať sa dlhé roky, je súčasťou tréningovej skupiny, má svoj cieľ ako každý športovec. Prostredníctvom našich o. z., športových klubov robíme aj opačnú inklúziu. Zakladáme ich pre deti s inakosťou a pozývame s nimi športovať zdravé deti. A tento model je najúčinnejší v našej krajine.
Predpokladám, že vo vašich kluboch nie je až taká súťaživá atmosféra, že skôr budujete komunitu.

Špeciálne olympiády sú o športe a športových divíziách. Nerozdeľujeme športovcov na základe diagnóz, ale podľa ich športových schopností. Na rozdiel od vrcholového športu u nás neexistuje súťaživosť, práve naopak, športovci si medzi sebou doprajú, povzbudzujú sa a navzájom si úprimne gratulujú. U nás športovci do osem rokov ani nesúťažia. Pre deti do osem rokov máme dva tréningové motoricko-zábavné programy. Mladí športovci a MATP, čo je tréningový program pre viacnásobne znevýhodnených športovcov. V týchto tréningových programoch učíme, čo je to štart a cieľ, a majú vlastnú tréningovú metodiku, ktorú sa snažíme dostať do špeciálnych škôl. Tréningovú hodinu končíme vždy niečím, v čom je daný športovec dobrý. Keď vie skákať do vody, tak na konci tréningu skáče do vody, keď nevie, ale vie napríklad kopať, tak si zakope znakové nohy. Ide o to, aby vždy ukončil tréning s pocitom úspechu. Keď dieťa s intelektuálnym znevýhodnením skončí tréning s tým, že je úspešné, automaticky sa teší na ďalšiu hodinu. Mali sme chlapca, veľmi náročného autistu, dva mesiace sme len chodili za ruku okolo bazéna, aby si zvykol na hluk, nové prostredie. Potom sa sám rozhodol vojsť do vody. Ten ich svet učí náš svet trpezlivosti a rešpektu ku každému úspechu, pokroku, ktorý urobia, lebo to má pre nich veľký význam.
    Rodičia to chápu a vedia? Ako vás vnímajú?

    V Špeciálnych olympiádach považujeme všetkých za skutočných športovcov, a keď sú športovci na tréningu, rodič je za dverami. Má čas hoci dať si kávu. Raz prišla mamička sedemročného chlapca s diagnózou a hovorí, že ona ešte nebola ani jednu minútu tak, že by syna nemala na očiach. My učíme rodičov dôvere k trénerovi. Ako sa mal váš syn na tréningu, uvidíte potom na jeho tvári. Naši športovci sú niekedy viac inkluzívnejší ako rodičia. Dôležité je, že na tréningu dávame športovcovi priestor. Tréningové metodiky sú stavané tak, aby zistili, či športovec rád drží v ruke raketu, či rád behá alebo rád cvičí cviky na rovnováhu, alebo rád skáče, to nám ukáže, ako pripravovať tréningy. Organizujeme majstrovstvá Slovenska pre všetkých športovcov s intelektuálnym znevýhodnením, a aj pre tých, ktorí trénujú len s rodičmi. Stačí, keď napríklad chodíte ako rodina bicyklovať, prihlásite sa na súťaž v cyklistike.
To všetko znie obdivuhodne, predpokladám ale, že ako pri všetkých takýchto aktivitách, sú aj vaše kapacity obmedzené.

Kapacity sú obmedzené v súvislosti s rozpočtom organizácie. Nemôžeme navyšovať kapacity, keď na to nemáme peniaze. Aj napriek tomu je v zahraničí meno Špeciálnych olympiád Slovensko vnímané na tej najvyššej úrovni. Celkovo vo svete je značka Special Olympics uznávanou inštitúciou. Na Slovensku sa chválime úspechmi našich športovcov, ale ani na medzinárodnom diplomatickom poli nezaostávame. Ako organizácia sme získali niekoľko svetových ocenení. Tým posledným je cena „Inklúzia pre zajtrajšky“ zastrešená prezidentom Spojených arabských emirátov.
    Dotkla sa vás súčasná politická situácia?

    Politická situácia sa nás zatiaľ nedotkla, ale konsoliduje sa aj v športe. Náš tohtoročný rozpočet je o 120 000 eur nižší ako minulý rok. Naša interná sila je ale v tom, že sa nespoliehame len na štátnu dotáciu. My sme vďační za to, že sme uznanou národnou športovou organizáciou, a to je naša identita, na ktorej môžeme stavať. Sme samostatná národná športová organizácia. Žiaľ, podľa Zákona o športe patrí naše financovanie pod Slovenský paralympijský výbor, čo nie je v poriadku, pretože nie sme ich súčasťou a nemáme byť prečo cez nich financovaní. To by sme chceli vyriešiť. Riešime to už s troma politickými vládami, ale ešte ani s jednou sa nám to nepodarilo. My sa ale chceme sústrediť na to, čo pomáha našim športovcom, uľahčiť im život, a pokiaľ si to vieme vykryť aj z iných zdrojov ako štátnych, tak sme vďačné.
Ako to prebieha?

Poviem vám príklad. Vedieme aj centrum pre deti s autizmom z Ukrajiny. Máme tu osem detí na spektre z ukrajinských okupovaných území, o ktoré sa staráme. Podali sme deväť žiadostí o grant na výzvy Pomoc Ukrajine. Nedostali sme ani jeden. Sme jediná organizácia, ktorá sa stará o deti s autizmom z Ukrajiny na dennej báze, a nedostali sme ani jedno jediné slovenské euro. Všetka podpora, ktorú sme zatiaľ preinvestovali, viac ako 350-tisíc eur, sú všetko zdroje zo zahraničia. Posledný prípad, o ktorom viem, je, že Kancelária UNHCR na Slovensku alokovala veľkú čiastku na pomoc Ukrajine inej športovej organizácii, ktorej zložky by mali napĺňať pravidelnú športovú činnosť pre deti z Ukrajiny, avšak máme vedomosť, že deti z Ukrajiny nie sú v týchto zložkách evidované. Môj názor je, že by UNHCR na Slovensku mala prostriedky diverzifikovať a pomôcť každej jednej organizácii, ktorá sa do dnešného dňa stará o utečencov. Ako to teda vyzerá v praxi, keď ako rodič mám dieťa so špeciálnymi potrebami, ktorému chcem dať možnosť nejakej športovej aktivity?

V Bratislave je to ľahšie. Dôležité je prihlásiť sa do organizácie Špeciálnych olympiád Slovensko, na stránke www.specialolympics.sk je presný postup, ako sa zaregistrovať a stať sa naším členom. Tak budete dostávať informácie o tom, čo robíme, kde a akú súťaž organizujeme, na aké podujatie sa môžete prihlásiť, informácie, čo pripravujeme. Ako rodič neprenášajte strach na svoje dieťa, neuvažujte tak, že sa nemôžete prihlásiť, lebo nemáte natrénované. Máme divízie od začiatočníkov až po pokročilých, tak má u nás každé dieťa otvorené dvere. Keď vie vaše dieťa lyžovať, prihláste ho na majstrovstvá Slovenska v zjazdovom lyžovaní. Keď vie dieťa plávať, prihláste ho na súťaž v plávaní. Nedávno sme zažili fantastickú vec. Organizovali sme tréningové sústredenie pre športovcov s viacnásobným znevýhodnením. Trénovali ráno dve hodiny na suchu, potom obed, pauza a popoludní dve hodiny v bazéne. Chlapec, ktorý je na vozíku a vie chodiť s pomocou, sa počas toho, ako mama pripravovala na izbe sprchu, pri posteli sám prvýkrát postavil. Vďaka eufórii z toho, že zažil potlesk, dostal medailu, bol v kolektíve, videl ostatné deti, ako sa im darí.
    Máte aj konkrétne pozitívne príklady, ktoré môžete menovať?

    Náš hovorca Peťo Išpold sa dostal do štádia, keď už mal najlepšie roky v plávaní za sebou, tak sme mu navrhli skúsiť triatlon. Najskôr prišli stres a panika z okolia, ale dnes je majster Európy. Chytil sa ponúknutej príležitosti a rodičia ho podporili. Títo naši športovci, ľudia s intelektuálnym znevýhodnením, akoby vedeli, že ďalšia príležitosť už nemusí prísť, tak vyskúšajú každú. Vojdú do každých otvorených dverí, chopia sa každej ponúkanej príležitosti niečo dokázať. Nepoznám jediného nášho športovca, ktorý by sa zľakol akejkoľvek výzvy.
To, tuším, platí aj o vás – ste športovkyňa telom i dušou.

To, čo sme my zažili v našom športovom svete, sa snažíme sprostredkovať ďalej. Pozeráme sa na našich športovcov z pohľadu rozvoja osobnosti, rozprávame sa s nimi ako so seberovnými, pristupujeme k nim ako trénerky, niekedy aj so zvýšeným hlasom. Diagnóza je nepodstatná. Vieme, že im potleskom, podporou, poskytnutím príležitostí pomáhame dokázať to, o čom si rodičia po stanovení diagnózy ani nepomysleli, že by to dokázať mohli.
    Ale predsa, je tu skupina detí, ktorých limity sú také, že to celkom nejde. Čo s nimi?

    Na to je program motorických zručností MATP, ktorý som spomínala. Sú deti, ktoré nemajú predispozíciu nato, aby mohli ísť reálne súťažiť. MATP je program zložený z tréningových metodík ako obratnosť, rovnováha, úchopy, hody, kopy, zručnosti na vozíku a plávanie. Aj športovec na vozíku vie otvoriť spazmatické prsty, chytiť penovú loptičku a pustiť ju do prispôsobeného basketbalového koša. Vie pochopiť, že keď spraví požadovaný úkon, ktorý odzerá alebo mu je fyzicky dopomáhaný, tak vie pochopiť, že keď tú loptičku pustí do basketbalového koša, tak príde úspech a potlesk. Tento program sa cvičí na celom svete, my sme ho v roku 2019 priniesli na Slovensko. Prišla k nám mamička s dievčatkom na vozíku. Vytiahli sme dcérku z vozíka, položili na žinenku a mamina v ôsmich rokoch dieťaťa zistila, že dieťa sa vie plaziť. Plazenie pomôže peristaltike čriev, telo začne pracovať, rozhýbe sa svalstvo, ktoré je vo vozíku statické. Dnes má v izbe plno rebrín, presúva sa plazením a je v pohybe. Ja chápem, že keď rodič dostane informáciu typu „vaše dieťa nebude vedieť toto ani toto“, poznačí ho to strachom. V zahraničí dostávajú rodičia nádej. Keď sa rozprávam s rodičmi u nás, tak mi hovoria, že im bolo povedané, že dieťa nebude chodiť, nebude čoskoro dýchať, nedožije sa toho a toho veku. Ale šport Špeciálnych olympiád je o nádeji, o prispôsobovaní sa zručnostiam, zlepšovaní sa, hľadaní nových možností a poskytovaní identity.
Nie každý sa k tomu stavia ako vy. Učitelia sú unavení, nemajú dostatočnú podporu, supervíziu, vzdelávanie, často je to len na nich, či na sebe pracujú a snažia sa hľadať nové prístupy k deťom. Špeciálne deti potrebujú individuálny prístup, škola na to nemá kapacity. Ale najmä úraduje strach z nepoznaného, z nedostatočnej pripravenosti. Preto sa mi páči Komunikačný manuál, ktorý ste pripravili za účelom lepšej pripravenosti.

My vždy hľadáme cesty, ako sa niečo dá robiť, a je to aj o šťastí na skvelých ľudí. Chodíme robiť workshopy na stredné školy, kde hľadáme dobrovoľníkov, a najbežnejšia otázka od študentov je, ako so špeciálnymi deťmi komunikovať. Tak sme si sadli s Peťom Išpoldom, ktorý je naším hovorcom a ambasádorom, a vyrobili sme si z našich empirických skúseností komunikačný manuál. Spísali sme naše poznatky do minipublikácie a rozdávame ich ako pomôcku našim dobrovoľníkom. Ľudí, ktorí k nám prídu, vítame s otvorenou náručou. Nemusia mať ukončené trénerstvo prvého stupňa, prioritou je ochota, vôľa a čas, ktorý môžu venovať našim športovcom. A keď máte ochotu, vôľu a čas, tak na tom môžete stavať a dokážete vytvoriť neskutočné príležitosti.

    FOTO BORIS NÉMETH
Práve z Komunikačného manuálu som si požičala vetu, že šport je tá najkrajšia a najľahšia cesta inklúzie. Je to ozaj tak?

Inklúzia nie je o našich športovcoch, je o nás všetkých. Každý náš športovec, ktorého ja osobne poznám, je na inklúziu pripravený stopercentne. Zvyknem to ilustrovať na príbehu z majstrovstiev Slovenska v lyžovaní. Prišla mladá redaktorka z lokálnych novín a pýta sa, ako má s našimi športovcami komunikovať, ako sa má pýtať. Bola v strese. Dostala inštrukcie: „Položte jednu krátku otázku a dlhšie čakajte na odpoveď.“ Na rozhovor prišla Baška, naša superstar, prvá slovenská snoubordistka s intelektuálnym znevýhodnením, a pani redaktorka spustila: „Ako sa voláš? Na akom mieste si skončila? V akej disciplíne si súťažila? Si tu šťastná? Páči sa ti tu?“ Baška na ňu zaujato pozerala, zobrala si do ruky mikrofón a hovorí: „Ja som tu najkrajšia.“ A ja sa pýtam, ktorá z nich dvoch je na inklúziu pripravená? Minulý rok sme v Amerike na charitatívnom podujatí plávali 3,8 kilometra v otvorenej vode. Zúčastnili sa štyria naši športovci a všetci štyria to zvládli. Nepočula som od nich ani raz, ja sa bojím, ja to nezvládnem. Oni sa do tej vody vrhli a odplávali to, pretože dostali príležitosť a využili ju. Ukázali nám všetkým, že to dokážu.
    Dotknime sa pár vetami aj ďalšej vašej témy a tou je sexualita.

    To je téma, ktorú ako spoločnosť zatláčame pod koberec. V povedomí máme: majú znížený intelekt, sú na spektre, majú Downov syndróm, tak neriešia sexualitu a nemá zmysel ich v tomto smere vychovávať ani vzdelávať. Dva roky máme v Špeciálnych olympiádach program Safeguarding – ochrana pred sexuálnym zneužívaním a sexuálna výchova. Program máme veľmi dobre vypracovaný tak, že môžeme školiť svojich členov o tom, ako ochrániť svoje dieťa pred sexuálnym zneužívaním. Učíme ako odhaliť agresora, aké dotyky a kde sú ok, a kde nie sú ok, a mnohé iné veci. Sme nadšené, keď má niekto ochotu spolupracovať, preukáže záujem, ale musíme byť aj ostražité, dávať pozor, či ten človek nemá aj iný záujem, ako len trénovať alebo pomáhať. Venujeme Safeguardingu veľký dôraz, pretože štatistiky sú odstrašujúce. Z desiatich zneužitých detí je sedem s intelektuálnym znevýhodnením. Ľudia so zníženým IQ sú tie najkrehkejšie a zároveň najdôverčivejšie obete. Špeciálne nebezpečný je online priestor. Buďme ostražití a rozprávajme sa otvorene.
Vráťme sa, prosím, ešte k ukrajinským deťom s autizmom, o ktoré ste sa začali starať, lebo nebolo toho, kto by to urobil.

Bolo to spontánne. Po vpáde ruského agresora na územie Ukrajiny sme ihneď poskytli kontakty, že ak má rodina utekajúca pred vojnou dieťa so znevýhodnením, môže sa na nás obrátiť. Začali sme zbierkou, potom s neoficiálnou odľahčovaciu službou. Ukrajinské deti sme zapojili do športových činností, aspoň na hodinu-dve sme dali rodičovi priestor, vybaviť si potrebné veci na prežitie. Po pol roku sme zriadili záujmové centrum, kde zabezpečujeme pre deti s autizmom z Ukrajiny, ktoré inak boli v každej jednej škole odmietnuté, zmysluplnú náplň dňa. Nahrádzame štát, poskytujeme priestor na aktívne trávenie dňa v kolektíve. Majú tu priestor na umelecké tvorenie, majú telocvičňu, hrací priestor, majú vyučovacie hodiny jeden na jedného, vzdelávajú sa aj prostredníctvom online školy z Ukrajiny, aby dieťa nezameškalo výučbu, keď sa raz vráti v mieri domov, čo si všetci želáme. Nepretržite fungujeme od 10. októbra 2022 a nedostalo sa nám ani jedno euro pomoci zo Slovenska. Na návštevu centra prišli predstavitelia Unicefu, páčilo sa im, čo robíme, urobili si rozhovory, fotky. Potom ma pozvali k okrúhlemu stolu, porozprávať predstaviteľovi Unicefu z medzinárodnej kancelárie, akú zmysluplnú pomoc robíme. Boli veľké sľuby a nakoniec z nich nebolo nič. Cítili sme sa zneužití. Je tu konkrétna práca, konkrétne deti, nepretržitá, nie jednorazová pomoc. A nič. Mám vedomosť, že peniaze na pomoc Ukrajine išli organizáciám, kde sa veľa rozprávalo, ale konkrétna udržateľná pomoc je minimálna. Naše Dream Day centrum máme momentálne finančne pokryté do konca roka 2025. Čo bude potom, neviem. Už teraz sa bojím pozrieť do očí deťom i učiteľkám.
    Máte v opatere stále tie isté deti?

    Máme stabilne konkrétnych šesť detí na spektre autizmu a ďalšie prichádzajú, odchádzajú a vracajú sa. Máme v centre dve rodiny, ktoré sa domov už vrátiť nemôžu. Veľmi ma mrzí, že už sme si tu nejako zvykli, že u susedov je vojna. Pomoc upadá a ide do zabudnutia. Stratili sme citlivosť, strácame nádej, Európa je unavená. Pomáhajme naďalej, koľko je v našich možnostiach, nezabúdajme. My pokračujeme a skončiť nemôžeme. Neviem, ako zabezpečíme fungovanie centra od januára 2026, ale tie deti sú stále tu a potrebujú mať bezpečné miesto.
.inge Vagačová .rozhovory + .rozhovor